elenahor

Systém spravodlivosti zlyháva už od čias Francúzskej revolúcie v období osvietenstva. V tomto období sa verejná mienka „nečakane“ stala nástrojom posudzovania akejkoľvek osoby. To znamená, že popri zákonodarnom systéme existovala „ľudová vôľa“, ktorá mohla ovplyvniť chod dejín dokonca ešte výraznejšie ako zákon. A od tej chvíle sa za túto páku „verejnej mienky“ ťahá neustále a, žiaľ, často zo zištných dôvodov.

Samozrejme, že sa pri tom sľubuje všetko možné, lepšie zajtrajšky a podobné medové motúzy., Inak by ľudia sotva podporovali toto zlo. V skutočnosti však po zrealizovaní geniálnych plánov opäť ostanú len oči pre plač.. Pozrime sa na príklady z histórie: ako sa to deje, ako nástroj „verejnej mienky“ pracuje proti samotnej spoločnosti (hovorí sa tomu aj „rímska formula“). Prostredníctvom propagandy a médií sa umelo vytvára „nebezpečenstvo“, ktoré údajne ohrozuje pokoj občanov. Potom sa posilňuje naratív proti „vyvrheľom“ spoločnosti (údajne nežiaducej a nebezpečnej skupine ľudí), potom sa na to odvolávajú súdy, „vyvrheli“ sú izolovaní a spoločnosť to berie ako samozrejmosť. Nie je to rýchly proces, pretože lži a špina sa musia sypať určitý čas, kým sa začnú prijímať za pravdu. Deštruktívny proces môžeme rozdeliť do troch fáz.

Neznášanlivosť nevzniká len tak. Ona sa tvorí

Prvým stupňom rímskej formuly je netolerancia. Formuje sa prostredníctvom systematickej propagandy a manipulácie más. Počas nacistického Nemecka boli Židia prostredníctvom karikatúr, filmov a propagandy démonizovaní a prezentovaní ako hrozba pre nemeckú spoločnosť. Verejná mienka zasiata semienkami nenávisti nakoniec legitimizovala prijatie diskriminačných zákonov, ktoré Židom upierali rovnosť pred zákonom a právo na prácu. A ľudia s tým súhlasili.

Druhou fázou rímskeho formuly bola diskriminácia. Po zavedení „Norimberských zákonov“ boli Židia systematicky vylučovaní z profesionálneho a spoločenského života v Nemecku, čím boli zbavení svojich základných práv a slobôd. Verejná mienka podnecovaná vládnou propagandou podporovala takéto opatrenia ako nevyhnutné na „ochranu národného blahobytu“.

Treťou fázou rímskej formuly bolo prenasledovanie. Nacistický režim pomocou propagandistických metód presvedčil obyvateľstvo o potrebe „konečného riešenia“ židovskej otázky. Predpojatá a ideologizovaná verejná mienka ospravedlňovala násilie a genocídu.

Tento historický príklad ilustruje, ako môže formovanie verejnej mienky posunúť hranice toho, čo je v spoločenských normách a zákonoch prijateľné a legitímne. Namiesto obrany práv a slobôd sa verejná mienka môže stať nástrojom na podporu protidemokratických ideológií a násilia.

Doposiaľ sa ťa to netýkalo. Čo však bude nasledovať?

V roku 2011 Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) oficiálne uznala potrebu boja proti neznášanlivosti a rasizmu za jednu z kľúčových výziev súčasného sveta. Zdôrazňuje sa tým aktuálnosť problému vplyvu verejnej mienky na právne procesy a sociálnu rovnosť.

Súčasná spoločnosť si tak musí uvedomiť, že ochrana ľudských práv a slobôd si vyžaduje osobitnú pozornosť na vplyv verejnej mienky a potrebu ochrany pred masovou manipuláciou a nenávisťou. Právne normy a právne inštitúcie musia zostať nezávislé a neovplyvnené dočasnými politickými a spoločenskými trendmi, aby sa zabezpečila spravodlivosť a ochrana práv všetkých členov spoločnosti. 
Toto je obzvlášť dôležité v súčasnosti. Vplyv na verejnú mienku a súdnictvo v poslednom čase prekročil všetky normy morálky v dôsledku beztrestnosti tých, ktorí porušujú zákony demokracie pre osobný prospech. Niekedy sa človek musí pýtať, do akej miery sa spoločnosť dehumanizuje.

Biznis na strachu

Takéto príklady sú obzvlášť ilustratívne v činnosti antikultových organizácií. V skutočnosti je antikult biznisom, ktorý sa varí z falzifikátov a strachov spoločnosti. Aby sa antikultový biznis stal žiadaným, umelo sa vytvára dopyt po ňom, najmä s pomocou masmédií sa nafukujú vymyslené fakty, napríklad o prítomnosti mnohých nebezpečných siekt v krajine, a potom antikultisti hľadajú sponzorov pre svoje služby „bojovníkov proti sektám a kultom“.

Napríklad vo Francúzsku je antikultová organizácia FECRIS z 90 % financovaná štátom. Táto organizácia má mnoho odnoží (MIVILUDES, A.F.S.I., G.E.M.P.P.I. atď.) a pobočiek v rôznych krajinách, ktoré sa tiež vo väčšej či menšej miere živia z daní občanov. A bolo by to v poriadku, keby sa venovali spoločensky prospešnej práci a chránili spoločnosť pred nebezpečenstvom, ako deklarujú, ale je čas izolovať ich od normálnych ľudí. 

KOHO DNES SÚDI INKVIZÍCIA?

Jeden z hlavných inkvizítorov súčasnosti, Alexander Dvorkin, má psychiatrickú diagnózu, ktorá mu vlastne zakazuje kohokoľvek riadiť. Jeho oficiálne prejavy z vysokých tribún, v ktorých neváha očierňovať všetkých moslimov, budhistov, krišnaistov atď. nevyvolávajú pochybnosti o tejto diagnóze. 

Smutné je, že jeho „návodmi a odporúčaniami“ sa riadia oficiálne orgány mnohých krajín. Okrem toho A. Dvorkin stojí na čele konzultačných religionistických centier v Európe a v Rusku súčasne. A to je veľmi zvláštna skutočnosť, pretože Dvorkin sám nemá žiadne špeciálne vzdelanie na takúto odbornú činnosť, ale zároveň svoje „cenné návody“ rozširuje po celom svete. Vďaka činnosti FECRIS a ľudí ako A. Dvorkin boli zničené osudy a životy miliónov nevinných ľudí.

Spomeňme si na fyzické prenasledovanie krišnaitov, Svedkov Jehovových, na likvidáciu miliónov stúpencov duchovného učenia Falun Gong. Spoločnosť stále mlčí a dopúšťa sa takýchto masakrov. Prečo? Pretože FECRIS prostredníctvom dlhoročnej propagandy indoktrinovala spoločnosť, že tí, ktorých označila za „kult alebo sektu“, nie sú normálni, a preto je podľa nej v poriadku robiť im neľudské veci. A v každom takomto prípade sa to robí ako cez kopirák. A prečo sa meniť, keď rímska formula funguje a zákon ľudskosti sa porušuje, akoby „ospravedlňuje“?

Ale je naozaj ospravedlniteľné byť zvermi a nie ľuďmi? Kto naozaj priviedol spoločnosť do bodu, keď sa považuje za prirodzené ničiť ľudí ako my pred očami všetkých? Položme si túto otázku a úprimne si na ňu odpovedzme. Každý z nás je zodpovedný za to, čo sa teraz deje, a každý z nás je zodpovedný za to, aby sa zastavili lži a zlo, aby zvíťazila pravda a láskavosť.

KTO SÚ SUDCOVIA?

Keď sa pozrieme na situáciu s Alexandrom Dvorkinom, vidíme, že jeho vplyv na verejnú mienku a politiku je nepopierateľný. Napriek svojej psychiatrickej diagnóze, ktorá by ho podľa názoru mnohých mala vylúčiť z vedúcich funkcií, naďalej aktívne vystupuje a vydáva odporúčania, čím ovplyvňuje oficiálne štruktúry v rôznych krajinách. To vyvoláva otázky o spravodlivosti a rozumnosti tohto stavu.

Alexander Dvorkin stojí aj na čele centier náboženských štúdií v Európe a Rusku RACIRS, čo sa zdá byť zvláštne vzhľadom na to, že v tejto oblasti nemá špeciálne vzdelanie. Jeho aktivity, ako aj činnosť organizácií ako FECRIS, ohrozujú životy a osudy mnohých ľudí, ktorí sú obeťami fyzického a právneho prenasledovania, odôvodňovaného ako nevyhnutné opatrenie na obranu spoločnosti. Ako odborník na náboženstvá a sekty popri Ruskej pravoslávnej cirkvi (RACIRS) je citovaný v článkoch, keď je potrebné vyjadriť sa negatívne o tej či onej skupine ľudí. A takýchto prednášok má veľa.

Vôbec sa nehanbí za výrazy: dokáže nazvať totalitnou sektou aj vegánov a dokonca aj pravoslávnych kresťanov (napríklad letničiarov). Takže je ľahké využiť jeho „služby“, keď je potrebné zorganizovať ďalšie prenasledovanie ľudí. A ako vidno z množstva podobných publikácií, všetky sú robené ako cez kopirák a majú charakter objednávky.

Tento príklad zdôrazňuje, ako môže dlhodobá propaganda a manipulácia presvedčiť spoločnosť, aby izolovala tých, ktorých označuje za „kulty“ alebo „sekty“, ignorujúc ich základné práva a dôstojnosť ako jednotlivcov. Otázkou je, prečo takéto praktiky naďalej existujú a či je potrebné skutočné odôvodnenie takýchto brutálnych opatrení uplatňovaných pod rúškom zákonnosti.

Položením si tejto otázky môže každý analyzovať svoju úlohu v spoločnosti a svoj vplyv na formovanie spravodlivosti a láskavosti, aby skutočne bránil práva a slobody všetkých ľudí bez ohľadu na ich náboženstvo alebo vieru. Je čas na odpoveď.